Legenda o Alžbetke a Svätobojovi

Prekrásny je veru ten Šarišský kraj. Utešená príroda. Doliny sú ovenčené zelenými horami a cez ne pretekajú žblnkotavé bystriny a riečky. V srdci kraja sa do výšky dva veľké vrchy: Lysá a Veľká Stráž. pod Strážou čie sa mocný slovanský hrad Tubul, čo pomenovaný novým menom Šariš bol. 

Na hrade žilo statočné slovanské knieža Svätoboj z rodu Duklancov. Prijal vieru kresťanov a krstený sv. Cyrilom, keď chodil medzi  slovenským ľudom pohanské chrámy búral na celom šírom okolí a na ich mieste staval stánky kresťanské. Ľud ho miloval, bol mu oddaný a verný.

O Svätabojovi sa dopočul i sám uhorský panovník Béla II., ktorý zlé časy prežil medzi svojimi poddanými. No veľký nepriateľ bol pohanský rytier Knud. Ten nečestne žil, kradol, plienil a sužoval slovenský ľud. Svojich poddaných provokoval proti kráľovi a kresťanom.

I tu na kráľovu korunu chcel siahnuť nečestným sobášom. Požiadal Béli II,. aby mu svoju milovanú dcéru krásnu a spanilú Alžbetu za ženu dal. Kráľ nevyhovel tejto drzej a smelej žiadosti, lebo vedel o Knutovej krutosti. Svoje dieťa miloval a iný život jej prial. Knut sa chystal potrestať takúto urážku krvou a kráľa na ceste prepadol. Oči mu vyklal, keď stále s jeho žiadosťou nesúhlasil. Krásnu Alžbetu takto mučil a chcel si vynútiť sľub k manželstvu. No  kresťanský ľud spod hradu Šariš  kráľovi a jeho rodine pomohli uniknúť z Knutovho zajatia  a odobrať sa pod ochranu statočného Svätaboja na jeho hrad.

Kráľovská rodina si tam žila spokojne. Vrcholom šťastia bolo, keď sa dozvedel, že Svätaboj čistou láskou zahorel k jeho dcére Alžbete a Alžbeta že ju opätuje.

Určili deň svadby. Celý Šariš sa chystal na túto radostnú udalosť. Devy vyšívali svadobné rúcho pre krásnu nevestu. Prípravy boli v plnom prúde, ale Knut sa to dozvedel a zbĺkol ukrutným hnevom. Prisahal strašlivú pomstu celej kráľovskej rodine i Svätabojovi. Zhromaždil armádu pohanských mládencov a s vetrom letel  o závod k hradu. Tu už bolo veselie a tak nič na Šariši netušili.

Slávnosť práve začala, keď Knud pod hradnou bránou zastal a začal hrozivý útok. Hradné brány rýchlo zavreli a chystali sa na obranu . Ale nepriateľ bol veľmi mocný, napadol valy a rútil sa cez priekopy na hradné opevnenie.

Každá živá duša stála pripravená život položiť za svojho pána. Spanilé devy, ktoré pozvali na svadbu, hrdinsky bojovali na hradbách. Koľko slovenských diev na hradbách zahynulo, toľko hviezd zletelo na šarišský kraj. Čím menej bolo diev na hradbách, tým hustejšia bola posiata zem zlatými hviezdami.

Keď Alžbeta videla, že bitka je už u konca a víťazia pohania. Vrhla sa do náručia svojmu milému a pustila sa do plaču.  I Svätaboj videl, že odpor je márny, ukryli sa vo veži. V modlitbe prosili Boha o milosť a spásu  pre svoje duše. Spoločne skočili z veže, aby čistotu svojej milovanej Alžbety zachránil pred pohanským poškvrnením.

Slováci na Lysej a Veľkej Stráži ešte na začiatku boja  veľké vatry rozložili na znak, že nepriateľ zaútočil a hrad prepadol.  Na pomoc sa hrnuli celé šíky, aby svojmu milovanému pánovi pomohli. Prepadli pohanov od chrbta a premohli ich. Ale darmo hľadali svojho pána. Svätoboj v hlbokej priepasti bez života ležal a nad ním jeho milovaná Alžbeta usedavo plakala, ktorá pri páde sa o konáre zachytila  a tak si život zachránila. No svojmu milému ani plačom život vrátiť nedokázala.

Namiesto veselej svadobnej hostiny odbavoval sa na hrade smútočný  kar, miesto radosti v celom Šariši horký žiaľ.

Alžbeta sa nikdy nevydala. Založila kláštor a na mieste, kde sa Svätaboj zabil postavila kaplnku, ktorá dodnes v Šariši stojí a nesie meno Alžbetka.

Keď Alžbeta umrela pochovali ju do nej povedľa snúbenca. Jej hrob našli v roku 1801 a korunnú ozdobu odniesli do viedenského múzea.

Na Šariši z času na čas hviezdy padajú. Ľud si ešte i dnes rozpráva, že sú to kvapky krvi slovenských diev, ktoré tu zahynuli pod mečmi pohanov.